V priebehu histórie liečiteľa poznali hodnotu medi na získanie a udržanie optimálneho zdravia. Či už aplikovaná lokálne alebo podaná v potrave, bolo používaných mnoho foriem a zlúčenín medi (napríklad uhličitan meďnatý, kremičitan meďnatý, oxid meďnatý, síran meďnatý, chlorid meďnatý, atď.) na liečbu mnohých ochorení. Meď sa používala na liečebné účely už v starovekom Egypte, Grécku a Ríme, rovnako ako aj v dávnej Aztéckej civilizácii.
Meď v staroveku
Lekárske texty starovekého Egypta, známe ako Smithov papyrus (asi 2400 p.n.l.), spomínajú použitie medi ako sterilizačný prostriedok na pitnú vodu a rany. Iný starý text, známy ako Ebersov papyrus (asi 1500 p.n.l.) sa zmieňuje o používaní medi pri bolestiach hlavy, „trase končatín”, popáleninách a svrbeniu. Ostrov Cyprus poskytoval množstvo ľahko dostupnej medi pre Grécko, a je známe, že poskytoval aj množstvo medi potrebnej pre staroveký Rím a Feníciu. Bolo tiež preukázané, že údolie Timna v Izraeli poskytovalo meď pre faraónov.
Hippokrates (asi 400 p.n.l), známy ako otec modernej medicíny (a podľa ktorého je pomenovaná Hippokratová prísaha súčasných lekárov) uvádza použitie medi na liečbu vredov na nohách spojených s kŕčovými žilami. Gréci posypávali prášok oxidu meďnatého a modrej skalice na otvorené rany a liečili rany zmesou medu a červeného oxidu meďnatého.
V knihe De Materia Medica od Dioscoridesa z prvého storočia nášho letopočtu sa opisuje užívanie medenky (ktorú vyrábali pôsobením výparov octu na kovovú meď, čím vznikol acetát medi) v kombinácii so síranom meďnatým ako liek na krvou podliate oči, „tuk v očiach” a šedý zákal.
Záznamy z čias pôsobenia rímskeho lekára Aulusa Corneliusa Celsusa (25 p.n.l až 50 n.l.) uvádzajú, že meď a jej deriváty boli bežne používané ako dôležité lieky. Vo svojej knihe De Medicina Celsus detailne opisuje mnohé použitia medi, spolu so špecifickými návodmi na prípravu jednotlivých preparátov medi pre jednotlivé ochorenia alebo stavy. Medzi jeho presnými návodmi sú aj zmes oxidu meďnatého, hrozienok, šafranu a myrhy na liečenie pohlavných chorôb alebo zmes medi s olejom z ruží na chronické vredy.
Plínius (23 až 79 n.l.) opisuje množstvo liekov obsahujúcich meď. Čierny oxid meďnatý zmiešaný s medom bol používaný na ničenie črevných červov a výplach žalúdka. V rozriedenej forme boli užívané nosové kvapky na „vyčistenie hlavy”, ušné kvapky na úľavu pri ušných infekciách a kvapky užívané orálne pomáhali pri bolestiach a vredoch v ústach. Rozriedené zmesi medi boli užívané na „drsnosť očí”, „bolesť očí a zahmlenia.”
Aj staroveká Aztécka civilizácia používala meď na účely liečenia, vrátane kloktania zmesí medi pri bolestiach hrdla. V starovekej Indii a Perzii bola meď používaná na liečbu pľúcnych ochorení. Zlúčeniny medi, ako napríklad malachit a oxid meďnatý boli používané na vredy a iné ochorenia kože. Acetát medi a oxid meďnatý boli používané pri očných infekciách. Záznamy ukazujú, že aj mongolské kočovné kmene používali modrú skalicu (síran meďnatý) na liečenie pohlavných vredov.
Používanie medi v 19. storočí
Prvé záznamy o skúmaní význame medi pre imunitný systém v modernej dobe boli publikované v roku 1867, kedy bolo uverejnené, že počas epidémie cholery v Paríži v rokoch 1832, 1849 a 1852 boli ľudia pracujúci s meďou voči cholere imúnni.
V roku 1885 francúzsky lekár Luton publikoval použitie acetátu medi vo svojej praxi na liečenie pacientov s artritídou. Pre externé užívanie podával bravčovú masť, do ktorej pridal 30 % acetát medi. Na interné užívanie podával tabletky, ktoré obsahovali 10 mg acetátu medi.
V roku 1895 bol publikovaný prehľad farmakologických postupov, ktorý sa zmieňuje o zlúčeninách medi, napr. arzenitan meďnatý bol použitý na liečenie akútnej aj chronickej hnačky, úplavice a cholery. Bolo ukázané, že organické komplexy medi vyvinuté firmou Bayer majú liečebné účinky pri tuberkulóze. Liečenie tuberkulózy pomocou medi sa používalo až do roku 1940.
Meď v 20. storočí
Už od roku 1912 boli pacienti v Nemecku trpiaci na nádor na tvári liečení zmesou chloridu meďnatého a lecitínu, čo naznačuje, že zlúčeniny medi môžu mať protirakovinové účinky.
Nedávne štúdie na myšiach v USA ukázali, že liečba tuhého tumoru pomocou netoxických dávok rôznych organických komplexov medi významne znížila rast tumoru a metastáz a tak zvýšila mieru prežitia. Tieto komplexy medi nezničili rakovinové bunky, ale spôsobili ich návrat k normálnym bunkám. Na základe prác o liečbe rakoviny pomocou preparátov medi vedci zistili, že tie isté preparáty pôsobia aj preventívne a môžu spomaliť rozšírenie rakoviny u myší pri podmienkach, kedy sa očakáva, že rakovina sa prejaví.
Prvýkrát pozorované u potkanov v roku 1936 a potom ďalej rozvinuté v ďalších štúdiach bolo zistenie spojitosti medzi nedostatkom medi a ochoreniami srdca. Tento efekt je zapríčinený buď nedostatkom medi alebo nerovnováhou medzi meďou a zinkom v tele.
V roku 1939 nemecký lekár Werner Hangarter spozoroval, že fínski baníci pracujúci v medených baniach netrpia artritídou, kým pracujú pri ťažbe medi. Toto zistenie viedlo fínskych vedcov spolu s Nemcami Hangarter a Lübke k úspešnému použitiu zmesi chloridu meďnatého a salicylanu sodného na liečenie reumatickej horúčky, reumatickej artritídy, problémov krku a chrbta a ischiasu.
Príručka farmakológie a jej aplikácií v terapii a toxikológii publikovaná v W. B. Saunders Company v roku 1957 odporúča použitie jednej dávky 0,5 gramu síranu meďnatého rozpusteného v pohári vody alebo tri dávky 0,25 gramu každých 15 minút na vyvolanie zvracania. Je zaujímavé, že Plínius (23 – 79 n.l.) sa taktiež zmieňuje o použití medi na rovnaký účel.
Ukázalo sa, že acylpyrín s meďou je pri liečení reumatickej artritídy efektívnejší ako acylpyrín samotný, a navyše dokáže vyliečiť žalúdočné vredy spôsobené užívaním acylpyrínu. Viac ako 140 komplexných preparátov medi založených na nesteroidných a protizápalových základoch (napr. acylpyrín a ibuprofén) sa ukázalo byť omnoho efektívnejších ako ich materské komponenty.
Bolo preukázané, že komplexy medi ako napr. acylpyrín s meďou alebo tryptofán medi výrazne zvýšili rýchlosť hojenia rán a vredov. Napríklad, komplexy medi vyliečia žalúdočné vredy o päť dní rýchlejšie ako akékoľvek iné preparáty. Ďalej bolo preukázané, že zatiaľ čo nesteroidné protizápalové lieky, ako napríklad ibuprofén potláčajú hojenie rán, preparáty medi podporujú prirodzené hojenie rán a zároveň si zachovávajú protizápalové vlastnosti.
Na základe správ o záchvatoch u zvierat aj ľudí, ktorí trpeli značným a dlhodobým nedostatkom medi v strave, vedci predpokladajú, že meď má významnú úlohu pri prevencii záchvatov. Výskumy odhalili, že organické zlúčeniny, ktoré sami o sebe nemajú protikŕčové vlastnosti, vykazujú protikŕčové vlastnosti v kombinácii s meďou. Ďalej sa zistilo, že anti epileptické komplexy medi sú omnoho efektívnejšie a menej toxické ako ich materské lieky.
Práca Dr. L.M. Klevay-a z oddelenia Výskumu výživy ľudí na Ministerstve poľnohospodárstva USA z roku 1973 poukázala na vzťah medzi meďou a cholesterolom. V nasledujúcej práci publikovanej v roku 1975, Dr. Klevay vyslovil domnienku, že metabolická nerovnováha medzi zinkom a meďou – s väčším dôrazom na nedostatok medi ako prevahou zinku – je dôležitým faktorom pri ischemickej chorobe srdca.
Nasledujúce práce, vykonané ďalšími výskumníkmi ukázali, že komplexy medi môžu mať významnú úlohu pri minimalizácii poškodení aorty a srdcového svalu, keď okysličená krv zalieva tkanivá po prekonaní infarktu myokardu. Toto je založené na protizápalovom pôsobení komplexov medi.
Predpokladá sa, že dôvod nižšieho výskytu srdcových infarktov vo Francúzku ako vo zvyšku Európy je vo vysokej spotrebe červeného vína, ktoré má vyšší obsah medi ako biele víno, pretože na prípravu sa používajú bobule hrozna aj so šupkou.
Úloha medi na imunitný systém bola nedávno podporená zistením, že jednotlivci trpiaci Menkeho chorobou (dedičné ochorenie, ktoré sa prejavuje zníženou schopnosťou absorbovať meď) obvykle umierajú na zlyhanie imunitného systému a na infekcie. Ďalej bolo preukázané, že zvieratá trpiace na nedostatok medi majú zvýšenú náchylnosť na bakteriálne patogény ako sú salmonely a listérie. Tieto skutočnosti viedli výskumníkov k predpokladom, že komponenty medi dokážu nielen vyliečiť rôzne stavy, ale môžu pomôcť aj v prevencii ochorení.
Meď v 21. storočí
Nosenie medených šperkov priamo na pokožke je už viac ako sto rokov populárne pri liečení mnohých ochorení, vrátane artritídy. Medené náramky na zmiernenie bolestí kĺbov a artritídy sú dnes k dostaniu v obchodoch zdravej výživy a zdravia, prostredníctvom časopisov a katalógov.
Vzhľadom na to, že nedostatok medi môže vyústiť do stavov ako sú šedivé vlasy, vrásky na koži, kŕčové žily a ovisnutá pokožka, je meď v poslednom čase ponúkaná ako „Prameň mladosti”, vďaka svojím schopnostiam zlepšiť elasticitu vlákien kože, zlepšiť pružnosť pokožky a protivráskovým účinkom. Dokáže aj zmeniť šedivé vlasy späť na pôvodnú farbu.
Tak ako moderné výskumy pokračujú v skúmaní úlohy medi na fungovanie ľudského tela, tak sa účinnosť medi ako stopového prvku kritického pre ľudské zdravie pomaly ale iste zistila … alebo, môžeme povedať, znova zistila, pretože neuveriteľné liečivé vlastnosti medi boli chápané a používané v celej ľudskej histórii.